Plánovanie začínam pred sviatkami z útrob tmavej izby v centre Bratislavy, kde potreba po zážitkoch v divokej prírode prudko rastie. Chcel som sa po zime vrátiť do mojej najobľúbenejšej lokality na Slovensku - Slovenské Rudohorie. Kamarátov som oboznámil s trasou a s výhľadom pekných, ale zato chladných dní sme sa zúčastnili na celej trase siedmi.

13. 06. 2017
Aleš Tajták

BIKEPACKING SLOVENSKÉ RUDOHORIE

Ráno okolo 4tej hodiny sme sa mali stretnúť na stanici v Košiciach, no dvaja chýbajú. Vlak smer stanica Kriváň sa už hýbe a oni ešte možno spia. Po pol hodine pokusov sa dovolať sa s chlapcami spojím. Klasika zaspali.. Našťastie nachádzame alternatívu, že nastúpia do vlaku o 6:00 smer Brezno a stretneme sa dopoludnia v Lome nad Rimavicou. 

Vystupujeme v stanici Kriváň, no teplota nás celkom prekvapí, tak sa poriadne nababušíme. Čaká nás cca 10km do mesta Hriňová.

V Hriňovej nakupujeme a pokračujeme po ceste smer Lom nad Rimavicou. Po konzultácií cez internet s kamarátom, ktorý je miestny odbočujeme po pár kilometroch z hlavnej cesty v bode Bratkovský most do doliny smer lazy Bratkovica. Stúpanie je optimálne a s ľahšími prevodmi sa to dá zvládnuť.

Vchádzame do ihličnatého lesa a miernym stúpaním pokračujeme.

Po modrej značke smer Prameň Ipľa nachádzame autobus ako z filmu „Into the wild“ Počul som, že niečo podobné sa nachádza na SR ale netušil som, že ho uvidíme práve dnes. Autobus/príves môže kľudne poslúžiť ako nocľah pri potulkách v miestnych končinách.

Neskôr sa zájdeme aj pozrieť na prameň rieky Ipeľ.

Zjazdujeme smer Lom nad Rimavicou, kde sa máme stretnúť s chlapcami.

Načasovanie dopadlo na výbornú a všetci spolu zjazdujeme krížom-krážom divokým lesom do obce Sihla.

V Sihle dávame pivo a podľa času začíname tušiť, že dnes to bude ešte aj po tme.

Napájame sa na červenú značku so smerom na Tri Chotáre, kde prichádzame do pohoria Klenovský Vepor.

Hlboké ihličnaté lesy sú podľa môjho gusta, po Troch Chotároch nasledujú zjazdíky plné koreňov a kameňov.

Prichádzame na moje obľubené scenérie, z ľavej strany ihličnatý les, z pravej strany výhľady.

Klenovský Vepor obchádzame klasicky po bežkárskej trase. Tlačenie na vrch by pri našom čase nebolo rozumné. Zo s. pod Vartou ešte trošku stúpame a konečne následujú moje obľubené zjazdy smer sedlo Zbojská.

Otcovi a Ľubovi to trošku viac trvá tak ich čakáme vyvalení na lúke.

Zjazdujeme do sedla Zbojská, kde si v Salaši dávame večeru.

Zo salaša odchádzame asi 40minút pred tmou, tak už vyťahujeme svetlá a čelovky, na útulňu Burda je to asi 90minút normálnym tempom. S chlapcami sa do toho obujeme a makáme na Burdu za cca 50minút. Otcovi a Ľubovi dávame na každú križovatku veľké šípky, aby trafili na útulňu bez problémov, lebo to nepoznajú.

Klasika, otec mi volá, či sme šli v lese okolo nejakého kruhového objazdu pre lesné stroje. Žiadny taký sme nevideli, už v doline po 20tich minútach zabudli odbočiť do prava na lesnú zvažnicu lepšej kvality, ignorujúc 3metrovú šípku v strede cesty pokračovali dolinou na Fabovu Hoľu. Otec zapína Gpsko, až keď blúdia asi hodinu. 

Medzitým my prichádzame na chatu, kde sa stretávame s Mišom, ktorý došiel ako hovorí „vypiť na noc“. Je 22:00 a otec s Ľubom stále neprichádzajú, navyše signál na Burde ani v blízkosti nikde nie je tak popíjame a čakáme.

O cca 22:30 sa otvoria dvere a s úsmevom v nich stoja otec a Ľubo, nečakal som, že budú mať takú dobrú náladu po párhodinovom blúdení. Na stojáka im podávame borovičku a opisujú nám zážitky z blúdenia. Čo ma najviac zarazilo bolo to, že šípky, ktoré sme im dávali na cestu stále odpratali nech nezavadzajú ignorujúc smery ich ukazovania. Mysleli si, že to je len bordel z ťažby na ceste.

Ráno nás čaká slnečné a chladné počasie.

Pokračujeme smer Studňa na Muránskej planine.

O tejto lokalite nechcem moc písať, na väčšine tohto územia je zákaz pohybu na bicykli, no pretrvávajúca ťažba je tu v plnom prúde, je na každého zvážení ako sa k tomuto postaví. 

Pred Studňou na Muránskej Planine sa nám stane komplikácia, ktorá výlet trošku pozmení.

Zambovi sa počas zjazdu najskôr zaplietol konár do predného kolesa, ktorý ho katapultoval mimo biku a tvárou sa šúchal po zemi. Následok bol otras mozgu, za pomoci lesných pracovníkov sa nám Zamba podarilo transportovať do Revúckej nemocnice, kde strávil pár dní. 

Kamil išiel so Zambom do nemocnice, kde mu napísal list, čo sa stalo. Lebo ako to už býva človek po otrase mozgu krátkodobú pamäť moc nemá..

My pokračujeme na vlak do Červenej skaly cez Veľkú lúku.

Bikepacking to bol krásny, Zambo bol po pár dňoch v poriadku. Samota, divokosť a opustenosť Slovenského Rudohoria je to, čo ma tam láka vždy sa vrátit späť. Dúfam, že sa z nášho Veľkonočného Bikepackingu stane tradícia a budúci rok sa tam stretneme aspoň v takom istom počte.

Diskuse