Počas bikovačky po Poľsko-Slovenskom hrebeni http://www.bikepacking.cz/clanky/po-polsko-slovenskej-hranici bol plán pokračovať hrebeňom Lučanskej Malej Fatry, no žiaľ nám to počasie nedovolilo, tak sme sadli v nedeľu na vlak a cestovali domov. V pondelok ráno mi to nedalo a začal som googliť, kde ešte nelialo, resp. kde by mohla byť predpoveď ok. Narazil som na článok z hrebeňa Poloniny Bukovskej na Ukrajine, vyzerá to super. Okruh cca 65-70km. Volám Tomášovi a Ľuborovi a v utorok ráno cestujeme na Ukrajinu.

05. 12. 2016
Aleš Tajták

RÝCHLOVKA NA URAJINE

Ideme na Ukrajinu s autom prvý krát, pár krát som cestoval na Ukrajinu, no len autobusom. Po hranicu všade prší, pred hranicou zázrakom prestáva. Po príchode na hranicu, nám Slovenská strana colníkov oznamuje, že keďže auto nie je napísané na mňa a nesedí so mnou majiteľ auta, ktorý je na technickom preukaze, tak nás nikde nepustia. Na Ukrajine je to vraj podmienka alebo mať notárom overené potvrdenie o súhlase majiteľa, aby som toto motorové vozidlo viezť. Colníčku sme nejako ukecali, no so slovami, že Ukrajincov neukecáme sa posúvame na Ukrajinskú stranu. Prví páni, ktorí nám prehľadávajú auto sa nás pýtajú, či vezieme „geroin“. Načo by sme asi na Ukrajinu pašovali heroin?! Celkom blbá otázka, tak si o pár minút chlapci pýtaju peniaze na kávu. Ok dostali všimné, ako sa na Ukrajine hovorí úplatkom a presúvame sa na druhú kontrolu papierov a podobne... Tu začína problém, colníčka začína študovať techničák a zisťuje, že nie som majiteľom auta a nemám potvrdenie... Po hodinovom čakaní sa nás pán colník opýta otázku: „Dolár, Hrivna, Euro?“ Otázku sme nepochopili a po pol hodine nám colník oznamuje, že ideme domov na Slovensko, sklamanie prichádza pomalším účinkom, tak ešte pani colníčku presviedčam, nech nás pustí. Ona mi s úsmevom pošušká, „veď mu dajte na kávu“. Položím nenápadne 5eur colníkovi na stôl, no on mi povie,“ ja chcem na pivo“. Dostane 10eur a vzápätí nám popraje pekný výlet a veľa zdaru.

Do dedinky Užhok prichádzame o 9-10tej hodine, ubytovávame sa v oplotenom komplexe kúpeľov. Prevádzkarka Roxana sa tvári, že ruštine nerozumie a ubytuje nás v zrubovom dome.

Makáme na hrebeň cez dedinu, strmáky tlačíme, neskôr sa dá v pohode šľapať. Dnes už vieme, že o výhľadoch to nebude.

Hrebeň je parádny. Naokolo hrebeňa sú nízke a staré buky.

Sem tam je miesto ujazdenej trávy od auta aj singletrack, a sem tam aj technickejší úsek.

Snažíme sa obísť jeden kopec traverzom, no dopadlo to menším blúdením po hmle.

Nachádzame pasúce sa ovce s ovčiarskymi psami, ktoré obchádzame a vraciame sa na hrebeň.

Ďalej je hrebeň celkom náročný, strmé úseky a tlačenia nás skúšajú a Ľubor s Tomášom tvrdia, že toto by si viac užili bez bikov. Mňa takéto reči vedia celkom vytočiť, tak radšej šľapem dopredu. Po pár hodinách hrebeňovky prichádzame na posledný kopec hrebeňa Poloniny Bukovskej vrchol Pikuj (1406 m.n.m.).

Čaká nás zjazd cca 950 výškových metrov do dediny Shcherbovets.

Krásny zjazd starým lesom nás utvrdzuje, že Ukrajina bol dobrý nápad.

Dole sa už vyčasilo a za slnečného počasia prichádzame do dediny.

Krásna jednoduchá dedina s kostolom s pozlátenou strechou

Čaká nás už len cesta späť po cestnej komunikácií, no cesta je možno viacej rozbitá ako hrebeň. Chlapci v zopár obchodíkoch dávajú po 50gr vodky. 

Aj psovi sme niečo dali.

Na ceste využívame zdvihy asi najviac v dnešný deň, po tej vodke určite.

V podvečer prichádzame na ubytko a dohadujeme druhý deň, keďže sme celkom vybikovaní za posledné dni, druhý deň volíme jednoduchšiu variantu a to vyviezť sa vlakom do dediny Sianky, ktorá je o cca o 400mnm vyššie položená ako Užhok.

Cez sériu serpentín a tunelov prichádzame do dediny Sianky. Táto železnica je krásna, je tiež nazývaná ako „ukrajinský Semmering“.

Za dedinou dávame pivo a kecáme s miestnymi.

Do Užhoku sa púšťame po lese, mnou vybranou trasou, no chlapci nie sú nadšení, strmák vo vysokej tráve by bol lepší skôr na lyže, keby napadol sneh.

Balíme sa a smerujeme domov, po opakovaných vynútených úplatkoch sa dostávame na Slovensko. Ukrajina vo mne zanechala pocit ozajstného života miestnych farmárov, ktorí žijú z toho, čo si vypestujú, odchovajú a to hneď za našimi hranicami, kde začína trošku iný svet, ako na ktorý sme zvyknutí z našich krajín. V lete sa sem určite vrátime! Už teraz mám vybratú trasu na pár dennú túru, tento krát to bude bikepacking.

Diskuse