Aleš Tajták 28. 9. 2016

Myšlienka: Pod nápad na bikepacking na Kaukaze sa podpísalo video od Joeyho Schuslera „Trail to Kazbegi“, kde s tromi kamarátmi chceli prejsť cez časť Kaukazu a trail ukončiť pod vrchom Kazbeg(5047), ktorý je aj najvyšším vrchom v Gruzínsku. Napísali sme Joeymu, ktorý nám poslal mapu s vyznačenou pôvodnou trasou, ktorú chceli absolvovať so slovami, že Gruzínsky Kaukaz je celý vhodný na spoznávanie nových trailov. Bohužial sa to Americkej partičke nepodarilo prejsť celé podľa plánu, kvôli hroziacim lavínam na jednom zo sediel a museli tento úsek absolvovať inou cestou s autom.

Myšlienka: Pod nápad na bikepacking na Kaukaze sa podpísalo video od Joeyho Schuslera „Trail to Kazbegi“, kde s tromi kamarátmi chceli prejsť cez časť Kaukazu a trail ukončiť pod vrchom Kazbeg(5047), ktorý je aj najvyšším vrchom v Gruzínsku. Napísali sme Joeymu, ktorý nám poslal mapu s vyznačenou pôvodnou trasou, ktorú chceli absolvovať so slovami, že Gruzínsky Kaukaz je celý vhodný na spoznávanie nových trailov. Bohužial sa to Americkej partičke nepodarilo prejsť celé podľa plánu, kvôli hroziacim lavínam na jednom zo sediel a museli tento úsek absolvovať inou cestou s autom.

Plánovanie:

Prvý krok bol zháňanie ľudí na túto akciu. Pri decembrovej „pivo session“ v Košiciach po pár pivách sme sa traja kamoši dohodli, že to absolvujeme v lete 2016, ani po odoslaní „fb pozvánok“ a ďalšieho presviedčania, sa mi žiaľ nikoho iného uloviť nepodarilo a tak sme výlet začali plánovať v trojici. Kúpili sme relatívne lacné letenky (180e vrátane bikov Budapešť-Kutaisy). Mapy sme samozrejme nezohnali, lebo sme to nechali na poslednú chvíľu, tak sa mi aspoň pár dní pred odletom podarilo zohnať Topo mapu Gruzínska do Garminu. Jeden kamoš nám týždeň pred odchodom oznámil, že sa nezúčastní z dôvodu novej práce, tak sme ostali dvaja.

Ubytovanie sme plánované nemali, ale vedeli sme , že náš dvojmiestny stan určite využijeme. V hlave nám stále vŕtal transfer cez polovicu Gruzínska a ako to vyriešime s krabicami od bikov. Nakoniec sme kontaktovali bikeshop v Tbilisi, ktorý nám potvrdil, že pre nás bude mať odložené krabice na biky, keď sa budeme vracať. Trail bol naplánovaný naopak, ako ho chceli ísť Američania, aby sme si nemuseli objednávať offroad taxi na cca 170km, ale aby sme použili najmä verejnú dopravu. Trasa bola jasná Kazbegi-Roshka-Omalo-Telavi.

Transfer:

Z Budapešti sme leteli niekedy v noci a po párhodinovom lete plus časový posun 2hodky, sme dorazili na svitaní. Potrebovali sme sa dostať do hlavného mesta Tbilisi vzdialeného cca 300km, kde sme použili verejnú dopravu s maršrutkou. Trošku nás zarazilo, keď nám bicykle dali do autobusu a posadili nás do dodávky, no autobus odišiel s našimi bikami 30min. predtým než sme vyrazili my. Neskôr nám bolo vysvetlené, že všetko je „no problem“. V Tbilisi sme zohnali plynovú bombu a podplatili maršrutkára, aby nás zobral do Kazbegi( dedina pod vrchom Kazbeg), ten nám dal jedno lano, aby sme krabice s bikami priviazali o strechu. Bolo to priviazané úplne zle, celé sa to kývalo už pri menšom šťuchnutí, to sme ešte nevedeli aká cesta nás čaká. Klasický Transit s hladkým dieslom narvatý 16timi ľudmi sa rozbehol na brutálnu rýchlosť, keď sme šli plný kotol cez diery a vybité tlmiče mi dávali pecky do celého tela, prestal som mať strach o naše biky na streche, ale či túto cestu vôbec prežijeme.

Keď sme v 100vke pri nezvládnutí jedného zo šoférových manévrov zišli z cesty a smerovali na zvodidlá, celý Transit so 16timi ľudmi začal kričať. Nakoniec to dobre dopadlo, a vykladáme biky zo strechy v dedine Kazbegi. Pri vykládke bikov sa nás miestna babka pýta, či nepotrebujeme guesthouse, tak nevymýšľame, jej synátor nám nakladá biky do X5tky a nesie nás k ubytku.

Deň 1:

Na ráno sme sa ešte rozhodli, dať si naľahko spod Kazbegu trailik naspäť do dediny, cca 1200výškových metrov. Šľapali a tlačili sme pokiaľ sa nám to zdalo vhodné a pustili to trailom ku krásnemu kostolu s výhľadom. Nahodili sme brašne na bike a nakúpili zvyšok potrebného na 5dní bez obchodu.

Šľapeme zopár kilometrov za dedinou Kazbegi po ceste, každý šofér nám na upozornenie, že nás obehuje zatrúbi. Po tom, čo nás v 150km/h rýchlosti na úzkej ceste obehne rachotiaca stará M3 sa stále čudujem, že som nevidel zatiaľ žiadnu autonehodu.

Odchádzame z cesty na prašnú cestu, kde sa nám otvára krásne údolie, autá pomaly nahrádzajú kone a šľapeme ku campu v malej obci Juta, kde nocujeme. Po večernej konzultácii meníme zajtrajší plán zo sedla Chaukhi 3341mnm na sedlo Sazieli cez 3100mnm, ktoré bude lepšie pre jeho sklon na bikoch.

Deň 2:

Šľapajúc zelenou dolinou osvetlenou ranným slnkom nás sem tam preruší poriadná nálož kravského exkrementu, kde musíme zvážiť stopu. Rannú romantiku nám narušuje prvý brod. Neskúsení brodiť, brodíme rieku, no celkom to dáva zabrať. Po brode nás čaká prvá horská kontrola pasov, keďže sa celú cestu budeme pohybovať v blízkosti hranice s Ruskom. Kontrola prebehla rýchlo a hladko, kde nám dali vypísané povolenie, na pohyb území blízko hranice.

Stretávame opitého kovboja, ktorý nevie veľmi rozprávať pre svoju hladinku, ale zato na koni mu to ide výborne aj v ťažkom teréne. Tlačíme na sedlo Sazieli, kde si vychutnávame brutálne výhľady na Kaukaz.

Zjazd na Roshku cez toto sedlo sa ukázal ako správny krok. Možno 50 switchbackov nás spustí do doliny, kde trail pokračuje dokonalým profilom.

Po niekoľkých kilometroch zjazdu sa napájame na šotolinovú cestu a zastavujeme pri rodinke na offroade. Tí nás hneď ponúknu jablkom a Coca Colou a darujú nám orlie pierko.

Dnes nás čaká už len šotolinová cesta, smerujúca k ďalšiemu sedlu Datvisjvari Pass 2698mnm. Bivakujeme nad dedinou Bisho pri potoku a kravách. Ovady neskutočne otravujú až kým neľahneme spať. Vnoci nás budia blesky, ktoré osvetľujú stan, no dažďu sme sa nedočkali.

Deň 3:

Ráno nás čaká jedno z najotravnejších stúpaní na sedlo Datvisjvari Pass, kde nás prenasledujú ovady a iná háveď obrovských rozmerov.Po sedle sa púšťame do doliny smer Shatili, kde pri najbližšej príležitosti kupujeme syr od miestnych pastierov. Po zjazde krásnou dolinou zastavujeme v dedine Shatili, kde kupujeme snickers, cocacolu a sardinky (nič iné nemali). Kecáme s Českým párom a radíme sa na zvyšok cesty. Prichádzame na pasovú kontrolu, sme vybavený za 5 minút. Česi tam čakali 2,5hod a Rusi 3,5hod. Široká cesta zaniká a dostávame sa na úzky singel v prašnom útese.

Zrak sa nám zastaví na telo nafúknutej kravy ,cez ktorú tečie divoká voda, krava najskôr nezvládla cestu v traverze.

Pokračujeme dolinou popri rieke kde míňame malé sídla s ľudmi, zopár brodov nás privedie k miestu, kde rozkladáme stan.

Čo nás prekvapuje, sú dediny ktoré sú na mape znázornené vyššie po prúde rieky. V strede chodníka sme rozložili stan mysliac si, že dnes už nikoho nestretneme. Prekvapilo nás, keď večer okolo prešiel muž s naloženým somárom, to nás len utvrdilo o tvrdosti miestnych ľudí. O pol hodinku neskôr dvaja mladí chlapci, ktorí boli pomáhať v susedstve vzdialenom 10km. Celý večer rozmýšľame, čo robia miestni počas zimy, keď sú doliny zatvorené a odrezané od sveta.

Deň 4.

Ráno nás budí silné slnko, v okolí stanu sa už pohybuje mladý Kaukazský ovčiak s kravami, ktoré sa vybrali na prechádzku. Nasleduje pre mňa najnepríjemnejšie tlačenie biku, počas celého výletu ku ďalšej horskej pasovej kontrole. Celkom ma prekvapuje, že vojaci nemajú žiadne kone a prístup k najbližšej taktiež odľahlej dedine je 600 výškových metrov.

Naberáme vodu a čaká nás tlačenie do najvyššieho bodu našeho výletu na sedlo Atsunta Pass (3550 mnm). Hory sa pomaličky menia z trávnatých zelených kopcov na vysoké hory bridlicového charakteru. Počas tlačenia stretávame asi 7 poriadne nabalených koní s jazdcami, ktorý ich držia za uzdu a schádzajú strmé sedlo ako nič.

Naše úvahy kam vlastne smerujú a prečo sú tak nabalení nám boli vysvetlené v sedle, kde stretávame partičku Nemcov s miestnym guidom. Kone im nesú výbavu a všetko potrebné. Išli dopredu pripraviť tábor. Miestny guide nám hovorí, že nám závidí a hneď by si zjazdík dal snami.

Cez 1500výškových metrov dokonalého trailu nás priviedlo do doliny, kde nám bolo odporučené táboriť.

Táboríme pri miestnych Gruzíncoch, ktorí tam v lete chovajú kone a privyrábajú si predajom zopár maličkostí turistom. Miestny chlapík nás upozorňuje, že v najbližšej dedine Girevi je zajtra festival, pri ktorom nás môžu buchnúť nožom po stehne, vraj si nič z toho nemáme robiť, je to len tradícia.

Deň 5.

Ráno je ako každé iné, svieti slnko a my sa najedení balíme. Úzkymi singletrackmi v útese sa presúvame do dediny Girevi, kde sa menšou okľukou dostávame ku miestnemu Guesthousu, kde nám miestni pripravujú výborný obed.

Ďalšou okľukou sa dostávame ku pasovej kontrole, kde odovzdávame tlačivo na pohyb pri hraničnej oblasti, ktorí nám bol udelený ešte v Jute.

Po ceste údolím stretávame offroady plné ľudí a vyzdobené kone s jazdcami smerujúcimi na festival. Nad našimi hlavami krúžia obrovské orli, vyzerá to, že učia lietať mladé. Po ľavej strane sa naskytuje pohľad na najkrajšiu dedinu, kt. som videl v Gruzínsku Dartlo. Po istom čase zjazdu v doline krížujeme rieku a vydávame sa na stúpanie do dediny Omalo. Konečne po 5tich dňoch sa ocitáme v borovicovom lese obkolesení obrovskými stromami. Večer prichádzame do dediny Omalo, kde sa pokúšame zohnať ubytovanie u miestnych. Žiaľ, všetko je obsadené a je nám ponúknutá zatuchnutá chatka. Pôvodný plán bol si oddýchnuť v horách aspoň deň, no nespokojnosť s ubytovaním nás vyhnala na bike aj ďalší deň.

Deň 6.

Ostáva nám posledný deň našeho bikepackingu. Šľapeme do posledného sedla. Výšľap je cca 1500 výškových metrov. V sedle sme okolo obeda, prišli sme asi v najrušnejšiu chvíľu dňa, keď všetky offroady smerujú naším smerom. Prašný zjazd a obehovanie rútiacich sa offroadov je premňa celkom nepríjemne, ale myslím si, že viac trpí ešte môj bicykel. Míňame veľa spomienkových tabuliek na mŕtvych, ktorí spadli s autom do rokliny. Po cca 20tich kilometroch zjazdu si varíme posledné zásoby pri vodopáde. Po 40tich nazjazdovaných kilometroch sa prašná cesta mení na asfaltku a všade po dedinách pobehujú po cestách svine. Už sa len zatnúť a odkrútit posledných 40km do Telavi. Pred Telavi sa premávka zhusťuje a trúbiace autá nám dávaju najavo, že na cyklistov niesú zvyknutí. U 900ročného Dubu nám personál reštaurácie vyvoláva ubytovanie u miestneho vinára. Tu naše cykloputovanie končí, s radosťou odkladáme naše zaprášené biky na dvor plný viniča a spomíname na predchádzajúce dni. Čo nás veľmi prekvapilo, že za všetky dni našeho výletu ani raz nepršalo. Prišlo mi to až skoro nemožné.

Základné info:

Čísla, povrch, náročnosť: So zjazdom spod Kazbegu to bolo cca 300km/10000 nastúpaných metrov. Cca 40% singletrack/60% prašných povrch -cestou sa to nedá nazvať. Trasu by som priradil k náročným trasám, na niektoré zjazdy je nutný skill a odvaha jazdiť strmé switchbacky, veľká časť singletrackov vedie nad priepasťou, kde sa chyby neodpúštajú. Celá trasa sa dá šlapať okrem 2hodinového tlačenia na Sazieli Pass a skoro celodenného tlačenia na Atsunta Pass.

Camping: Kdekoľvek na trase sa dá pohodlne táboriť a rozložiť stan. Na tejto trase sa dá ubytovať v týchto mestách a dedinách Kazbegi, Girevi, Omalo, Telavi v miestnych guesthousoch, respektíve v hosteloch.

Kedy ísť: Vhodný dátum pre túto trasu je ovplyvnený snehovou pokrývkou nakoľko sa prekonáva sedlo cez 3500mnm. Polovica júla až polovica septembra by mohol byť dobrý časový interval pre zjazdnosť tejto trasy bez problémov.

Strava a voda: S vodou na Kaukaze nie je nikde problém, všade tečú horské potoky a rieky s dosť silným prúdom, takže bez obáv sa môže človek napiť z potoka. Jedlo sa dá nakúpiť v na začiatku v dedine Kazbegi, potom o cca 140km ďalej v Shatili. Neskôr za Atsunta Pass v Girevi je dokonca aj malá „reštika“ v guesthouse. V Omale sa taktiež dajú nakúpiť potraviny.

Vzdálenost
300 km

Převýšení
10.000 m

Obtížnost
5 z 5

Dny
6 dní

SHARE
  • 300 km
  • 10.000 m
  • 5 z 5
  • 6 dní

support: