Náš host 6. 11. 2023

Tento rok to do Álp nijako nevychádzalo. Všelijako som plánoval, nedalo sa. Chcelo to náhradný plán. Mal som sen sa raz pozrieť do Nepálu na osemtisícovky, tak prečo to odkladať. Fero hneď povedal, že dobre, že ide okolo Anapurny. Števo by aj chcel ísť, ale sa mu nechce, aj to čosi stojí. Ale kedy, keď nie teraz?

Tento rok to do Álp nijako nevychádzalo. Všelijako som plánoval, nedalo sa. Chcelo to náhradný plán. Mal som sen sa raz pozrieť do Nepálu na osemtisícovky, tak prečo to odkladať. Fero hneď povedal, že dobre, že ide okolo Anapurny. Števo by aj chcel ísť, ale sa mu nechce, aj to čosi stojí. Ale kedy, keď nie teraz?
Text a foto: Marián Surničin
Keď sme prileteli do Kathmandu, hneď sa mi tam páčilo. Mal som z toho veľmi dobrý pocit. Preprava bicyklov dopadla na jednotku, šofér nás čakal na letisku, ubytko OK, transfer na ďalší deň zajednaný. Šofér s nami šiel najprv na úrad, kde sa vybavujú povolenia na treky. Kúpili sme si povolenie na Anapurna circuit a vyrazili sme dodávkou do mestečka Nayapul. To je ešte čosi za Pokharou. Deväť a pol hodiny v dodávke, cesta masaker, ale aj človek cestou čosi uvidí. To treba zažiť. Vraveli sme si, že dobre, že sme nešli verejnou dopravou aj s bicyklami, bolo by to veľmi náročné. Takto sme v dodávke len my traja a naše bicykle, ktoré sú ešte zabalené ako do lietadla, inak by sa do malej dodávky nezmestili. Keď sme vystúpili v Nayapul, bola dávno tma. Šofér ešte chvíľu počká, kým poskladáme bicykle, tašky na bicykle a zopár zbytočností sme nabalili do jednej tašky na bicykel a sme dohodnutí, že keď budeme končiť, tak po nás aj s tou taškou na bicykle opäť príde, kam budeme chcieť. Zafungovalo to parádne. Všetci sú milí a čo povedia, to platí. Príjemná večera a ideme spať.
Ráno vyrážame plní očakávaní. Stúpame cestou vhodnou len pre terénne autá a hneď sa nám tu všetko páči. Na poli orú dreveným pluhom ťahaným kravami. Zelené údolie, lesy, modré nebo, chutný obed. Celý deň pokojne ideme, v závere väčšinou tlačíme, pred západom slnka sme na Poonhill. Je tu krásne, ale je to komerčné miesto. Nevadí. Vidíme Anapurny, Macha Puchare, Daulaghiri. Dnes sme nastúpali 2700vm na 26,41km. Je to fascinujúce, tak som si ráno privstal a vybehol si sem opäť. Dal som si kávičku a vychutnal som si východ slnka s hádam dvesto ľuďmi. Ale to nevadí, všetci na mňa pôsobia veľmi milo a vľúdne. Pred vstupom na vrchol sa platí malý poplatok. Zbehol som opäť dolu do Ghorepani a chlapci už čakajú na raňajky. Na izbe sme mali 5stC. Hneď na ráno nás čaká zjazd o 1800vm nižšie do Tatopani. V tomto zjazde sme sa z výhľadov načisto rozplynuli. Vidíš tu na dno údolia do výšky 1000mnm a zrak môžeš dvíhať až k samému vrcholu hory Daulaghiri. Cestou stretáme deti, ako idú do školy. Zišli sme až na dno údolia plného prachu. Úplne iné údolie. Tu ak bude hustá premávka, tak sa udusíme v prachu. Nebola. Autá jazdia cestou v stene kaňonu. Stúpame cestou plnou prachu a kameňa. Ani si nepredstavujem, ako je ďaleko do Jomsomu, kam by sme dnes radi došli. Obed na slniečku – dalbat, cola a káva. Kdesi za chceckpointom začal asfalt a vravím si, ak hneď neskončí, tak to dáme až do Jomsomu. Idem vpredu, chlapci kdesi za mnou. Zastávka na kávu, naokolo hory, Daulaghiri, Nilgiri, Tilicho peak. Aj keď som posedel pri káve, chlapci nedošli. Každý si ide svoje. Ide sa mi super a ťahám krásne až do Jomsomu. Sme dohodnutí, na ktorej ulici mám hľadať ubytko a pred ubytkom mám nechať bicykel, aby ho videli. Funguje to. Števo došiel asi po 50 minútach a Fero 10 minút po ňom. Zobral som lepšie ubytko, lebo tu chceme ostať dve noci. Zajtra si odtiaľ dáme aklimatizačnú túru. Výborná večera, pivo, teplá sprcha, nič nám nechýba. Večer sme posedeli s trekermi, čo idú oproti a majú za sebou sedlo Thorong La. Počúvame čo a ako a sme plní očakávaní. Vravia, že treba mať retiazkové mačky, lebo sa ide do sedla po snehu. Hneď nám aj predali tie svoje asi za 8€ za jedni. Sme v údolí, nazývanom pre mňa veľmi tajomným menom, Mustang. Na hranice s Čínou je to odtiaľ asi 100km. Dnes to bolo 75km a 2260vm.
Vymysleli sme taký plán, že tretí deň na trase bude aklimatizačný. Ja som plný energie a elánu, ráno, nie je na čo čakať, treba začať stúpať do kopca. Chlapci si radšej dlhšie pospia a budú sa aklimatizovať menej energicky. Na aklimatizáciu som si vybral trasu Tilicho treku z Jomsomu vedúcu smerom do sedla Mesokantu La, čo je vyše 5000m. Pôjdem smerom na to sedlo, kam to pôjde a vrátim sa dole. Ide to pekne. Cesta v mape nebola, je nová. Vedie do výšky 4000m. Ale aj tak sa ide dosť ťažko. Stretol som len zopár robotníkov, žiadni turisti. Popri ceste ide chodník – trasa Tilicho treku. Robím si naň zálusk na cestu dole. Cesta skončila, chodník pokračuje. V 4200m však už nemá zmysel vyššie ťahať bajk, aj tak by to bolo cestou dolu nezjazdné. Pokračujem pešo a odtiaľ sa aj môj postup poriadne spomalil. Nebude to len výškou, lebo hlava ma nebolí a dýcham dobre, ale prichádza únava. Prostredie je však úchvatné. Sedemtisícovka Nilgiri je na dosah, oproti cez dolinu je Daulaghiri.
Som sám v obrovskom údolí na vyvýšenine vo výške 4630mnm, všade okolo sú hory. Naplno si uvedomujem, že to sú Himaláje a že toto je splnený sen, veľký, silný horský zážitok – krásny život. Taká chvíľa, ktorá vynahradí človeku všetko úsilie, ktoré jej predchádzalo. Zbehol som späť k bicyklu s odfotil si stopy snežného leoparda. A potom prišiel zjazd na bajku. Dnes ani brašne nemám. Trail je dokonalý, všade naokolo sú hory – Himaláje. Nezastavujem. Týchto 1200vm trailu si užijem len pre seba. Opatrne, nespadnúť do priepasti, nerozbiť sa. Vychutnal som si to dokonale. Aklimatizačný deň sa podaril. Celý deň nikde nikto. Som opäť v Jomsom vo výške 2730mnm. Dnes 34,7km a 2500vm. Chlapci tiež vrámci aklimatizácie vyšli do výšky cca 4300mnm podobným smerom ako ja.
Ďalší plán je taký, že dnes sa presunieme do najvyššieho ubytka pod sedlom Thorong La zo západnej strany. Cestou sme si obzreli dedinku Kagbeni a mali sme šťastie vidieť práve prebiehajúcu zabíjačku jakov – nič pre slabé povahy a vegetariánov. Minuli sme kláštor Muktinath a ubytko je vo výške 4130mnm. Dnes 26km a 1850vm. Ubytko je veľmi skromné. Robí tu mladý chalan, ktorý nám trocha porozprával, ako to v tunajšom kraji chodí, prečo tu nemá frajerku, prečo tu nevidíme žiadne mladé baby, čo tu robí, keď nemá hostí a tak podobne. Nekúri sa tu. Ani nie je čím. Večer o šiestej po zotmení je na izbe 5 stupňov, do rána to ide k nule. Bicykle sme si nechali len tak vonku pred budovou. Spať sa chodí skoro, je tu kosa len tak vysedávať. Niekedy uprostred noci som sa zobudil na divný pocit, že čo ak mi niekto vezme ten bicykel len tak opretý. Vykuknem teda z okna, pozerám a môj bicykel tam nie je. Zbehol som dolu, pritom som zobudil chalana chatára a on vraví, že mi bicykel odložil, lebo vonku mrzne, že lepšie, keď je dnu. Že tie ďalšie dva boli zamknuté, tak ich nechal tam. Tak ok, o hostí sa stará dobre.
Chalanisko nám pripravil kráľovské raňajky. Omeleta ako vždy. Ráno o šiestej vyrážame. 1300vm do sedla. Fero nám rozprával o dychových cvičeniach Wima Hofa, tak to praktizujeme a dohodli sme sa, že aj počas výstupu do sedla si spravíme zopár takýchto cvičení. Ráno je asi -8stC. Použili sme hrejivé vankúšiky do tretier. Výstup plánujeme zvládnuť do ôsmich hodín. Ide to, avšak stále pomalšie. Keď ma bolela hlava, tak som si dal ibalgin. Vo výške 5000m to už ide teda riadne pomaly. Aklimatizácia zdá sa nebola dostatočná. Piaty deň na trase a sme hore. Turisti z opačnej strany idú desať aj viac dní. Stretli sme aj mladý slovenský párik. Nevyzerajú, žeby boli nejakí skúsení horali a pritom sa mi zdajú byť ďaleko viac v pohode ako ja. Stretli sme aj 4 cyklistov. Dvaja boli z Thajska. Tlačili, aj keď na túto stranu je sedlo komplet výborne zjazdné. Väčšinu času som šiel kúsok pred chlapcami. Čím ďalej, tým to bola väčšia muka. Všetky možnosti som pokladal za otvorené, čo ak mi už bude tak zle, že skolabujem? Jednoducho sa otočím, vezmem si len brašňu so spacákom  a pôjdem naspäť. Dole si oddýchnem a pozajtra to skúsim znova. Úplne reálny scenár. Počkal som na Fera a Števa, nech už ideme spolu. Asi 5200mnm. Predstavil som im svoj plán B pripravený pre potreby prípadného ústupu. Ich morálka je však zdá sa na vyššej úrovni. Fero Števovi opakuje, že to dáme a nepáči sa mu, že to spochybňujem. Števo, ten nepripúšťa ústup z toho dôvodu, aby nemusel tento výstup absolvovať znova.
Zhodli sme sa, že tak ťažko sa nám ešte asi nikdy nešlo. Ostáva asi 200vm a 1600m. Máme ešte dve hodiny, aby sme využili plánovaných 8 hodín a výstup. Počítame meter za metrom, ostáva necelý kilometer, necelých 90vm. Tu som do videa povedal, že ak som si nesiahol na dno, tak som bol veľmi blízko dna. Turisti oproti už nechodia, všetci už dnes prešli. Ideme po tvrdom snehu. Pochválim sa, byť tu na bicykli je frajerina. Ostáva už len kúsok, sme ako opití. V sedle nás už hlavy bolia poriadne, kúsok eufórie, zopár fotiek a ide sa dolu. S každým klesnutým metrom mi vchádza do tela sila. Asi 200vm musíme potlačiť, lebo je tu sneh. Potom to už ide na bajku. Hlava už nebolí a začínam si užívať jazdu v horách vo výške nad 5000mnm. Okolo sú obrovské hory, trail ako v Alpách, ale vysoko. Chodník je už bez snehu, povrch je dokonalý, je to magické. Cítim sa super. Fero tlačí, lebo si netrúfa zjazdovať, Števo klasika – je na sračky ale stále ide. Ideme opatrne, stále sa čakáme a zaraz sme v High campe vo výške 4900mnm. Je to taká horská chata, odkiaľ všetci turisti vyrážajú na sedlo. Len mi ideme opačne. Dali sme to, sme veľmi radi. Máme ešte trocha času, tak ideme spať radšej ešte nižšie, nech si lepšie oddýchneme. Z High campu do Thorung Phedi si užívam jazdu ako niekde doma na miestnom singli. Prišli chlapci a dohadujeme, čo ďalej, či ostávame tu, či ideme ešte nižšie. Števo navrhuje ísť až do Manangu. Fero súhlasí, i keď vnútri je proti. Mne je to jedno, som v pohode. Vyrazili sme trialom do údolia. Z môjho pohľadu super jazda chodníčkom vo svahu, kde nesmieš spadnúť do rieky zurčiacej hlboko vedľa teba.
Števo zmizol vpredu, ja čakám Fera pri čaji. Ukazuje sa, že Fero má dosť a nie je schopný už nič zjazdovať, všetko tlačí a začal byť nahnevaný, že sme neostali v Thorung Phedi. Rýchlo sa zotmelo a zdá sa, že sme si vyrobili problém. Števo dnes určite do Manangu nedôjde a neviem, ako sa s ním spojíme. Idem krokom s Ferom, nesmieme sa ešte aj my oddeliť. Idem kúsok napred a zastavujem v prvom guest house. Tu som dohodol Ferovi ubytko a rozhodol som sa, že ja pôjdem po tme do Manangu, aby som našiel Števa a zajtra tam počkáme na Fera. Ok, Fero je ubytovaný, idem do totálnej tmy. Po chvíli pri prechádzaní prechádzam cez potok a keď si uvedomím, že nič nevidím, že ani neviem, či nejdem po okraji rokliny, tak sa radšej zastavím a ešte raz si všetko dobre premyslím. Ďalej dnes nejdem. Vrátim sa k Ferovi a zajtra nájdeme Števa. Dnes ho v Manangu už aj tak nenájdem. Vrátil som sa k Ferovi a tiež som sa ubytoval. Dali sme si večeru a zhodnotili sme, že sme sa veľmi zle rozhodli, že sme neostali v Thorung Phedi. Dnes 19km a 1730vm.
Ráno vyrážame s Ferom smer Manang. Prešli sme hádam 150m a ktosi na nás kričí. Števo kričí z okna. Tiež sa tu večer zložil na noc, lebo sám videl, že ďalej bezpečne nemôže ísť. A ja som ho večer minul, lebo som šiel vedľajšou uličkou. A to sú tu len tie dve uličky. Paráda, je po probléme. Tak ho čakáme pri ďalšej káve. Števo, ako sa ukázalo, je strašne doriadený, celý je spuchnutý, unavený, je rád, že už má ísť len smerom dole. Takže dnes oddychový deň. Máme za úlohu sa presunúť do Manangu 12 km, oddychovať na slniečku, kochať sa okolím, klesať a naberať sily. Manang je mestečko, kde kúpite všetko potrebné, čo by Vám mohlo na treku chýbať. Dajú sa odtiaľ spraviť aj nejaké výlety do bokov. My by sme si radi spravili výlet k Tilicho lake, čo je asi 1500m vyššie. Cítim sa dobre, avšak aj tu v 3600m sa dosť rýchlo zadýcham, len čo vybehnem po schodoch na poschodie. Dobrá večera, príjemná atmosféra a plány na ďalšie dni. Lenže stále sa všetci rýchlo zadýchavame, tak Fero začal hodinkami merať saturácie. Keď sme si namerali hodnoty okolo 80, najmenej 73, tak sme to začali brať vážnejšie a usúdili sme, že asi to zadýchavanie sa na schodoch nie je len tak a že múdrejšie, ako ísť opäť nad 5000 bude ísť s pokorou niekam do 2000 a potom sa uvidí. Priznám sa, že sme sa tých čísel trocha zľakli, aj keď subjektívne som sa cítil dobre.
Cesta ďalej dolu údolím je jednoducho nádherná. Chlapci idú pohodlnejšou cestou pre džípy dnom údolia, ja idem po trase treku severným úbočím, odkiaľ mám v protisvahu sedemticícovky ako na dlani. Navyše je to veľmi dobré aj z jazdeckého hľadiska a užívam si aj parádne trialy. Na obed sa spojíme  pokračujeme spolu cestou údolím  dnes až do Dharapani. Trek okolo Anapurny máme za sebou. Údolie sa zužuje do obrovského kaňonu a tu sa pripája trek okolo Manaslu. Dnes 54,5 km a 1050vm.
Ráno by som chcel ísť do údolia okolo Manaslu. Smerom na Larke pass. Možno to celé potlačím, ale som s tým ok. Chlapci pôjdu smerom nadol a o pár dní sa stretneme. To však nie je možné. Cez check point sa nedostanem. Nemám povolenie na Manaslu trek a ten je navyše prístupný len s miestnym guidom (Pozn.: Stav v roku 2022. Od roku 2023 je guide potrebný už na všetky treky.) Nemôžem ísť ani do bočného údolia z Chame smerom na sever pod Himlung. Tiež tam treba povolenie. Tie povolenia sa dajú vybaviť len v Kathmandu. A tak teda pokračujeme smer Besisahar. Je to nádhera. Užívame sa Nepálsky vidiek. Cesty ako na Zakarpatí pred 20 rokmi. Všade krásne, obzeráme Manaslu. Zajtra sú tu voľby, nič nefunguje, ani transport do Kathmandu teraz nie je možné vybaviť, lebo od polnoci sa celá krajina zastaví. Dnes 45km a 750vm a sme v mestečku Besisahar, kde prebehla večer veľká družba s miestnym ubytovateľom, ktorý nám chce všetko ukázať, dal by nám aj posledné a angažuje sa aj v politike, lebo zajtrajšie voľby intenzívne prežíva. Keby niečo, máme mu volať, všetko vybaví. Vraví, že ľudia od volieb veľa očakávajú, chcú liberálov, chcú žiť ako my v Európe a v Amerike, chcú lepšie cesty do každej dediny, chcú cestovať do Európy, lebo aj keby na to niektorí mali peniaze, nie je to vraj také jednoduché.
Dnes sú teda tie voľby. Až teraz vidíme, čo to pre nás znamená. Nejazdia žiadne autá, Nepálci sa nesmú presúvať medzi mestami ani dedinami. Ľudia sa prechádzajú, deti sa hrajú na uliciach. Dostávame sa na hlavný cestný ťah z Kathmandu do Pokhary. Kto ste tadiaľ cestovali, ako aj mi na začiatku dodávkou, tak viete, že tu ísť v tej premávke na bicykli je hotová samovražda. A tu si naplno uvedomujeme, aký výnimočný deň sme trafili, keďže cesta je kvôli voľbám úplne prázdna. Napokon sme v ten deň prešli 67km, 780vm a ubytovali sme sa v mestečku Mugling, kam sme sa dohodli, že po nás ráno príde dodávka s našimi taškami na bicykle a odvezie nás do Kathmandu. Hotel pri pokojnej ulici sa o polnoci po skončení volieb zmenil na hotel pri diaľnici.

Na záver sme strávili ešte pár dní v Kathmandu, nasýtili sa úžasnej atmosféry tohto mesta, absolvovali sme vyhliadkový let k Everestu, čo bol opäť krásny zážitok a odleteli sme cez Dubaj do Budapešti. Na prvýkrát sme Nepál zvládli podľa mňa parádne, bol to velikánsky zážitok, skvelá skúsenosť a neverím, že som tam bol naposledy. Priznám sa, že som do Nepálu šiel preto, lebo som raz v živote chcel vidieť tieto veľké hory. Vravel som si, že iné ma nezaujíma, ale Nepál ma ohúril svojou atmosférou a najmä ľuďmi a spôsobom ich života. A to som bol len na miestach, kde chodí veľa veľa turistov. Tá atmosféra a ľudia na mňa spravili hádam ešte väčší dojem ako osemtisícovky.

WhatsApp +977 985 119 2878 Rest Up Kathmandu Hostel & Nepal One Adventure – ubytko, transfer, permity.

SHARE
support:
inzerce inzerce